Počet starých a chorých ľudí stále rastie, čo spôsobuje mnohé problémy pre rodiny, ktoré sa o svojich blízkych nedokážu postarať. V celej Európe je tendencia ponechať takýchto ľudí v domácom opatrovaní, kde prichádza na pomoc opatrovateľská služba, ktorá sa o nich postará. Začínajú vznikať nové vzťahy a zvyky nielen zo strany klienta, ale aj opatrovateľa. Žiť so starými a chorými ľuďmi nie je jednoduché. Stačí si však uvedomiť niektoré skutočnosti a hneď to pôjde o čosi ľahšie. 🙂
V predchádzajúcom článku „Rady pre začínajúcich opatrovateľov“ som sa snažila pomôcť prevažne začínajúcim opatrovateľkám v prekonaní ich strachu z nového povolania. Moje rady a tipy si môžeš prečítať po kliknutí na odkaz.
V tomto by som rada pomohla všetkým, pretože vzťahy a starostlivosť o starého a väčšinou aj chorého človeka sú tou najhlavnejšou a najzásadnejšou prioritou v práci každého opatrovateľa. Preto sa poďme na to pozrieť bližšie.
Pre každého klienta musí byť veľmi psychicky náročné zvykať si vždy na nového opatrovateľa. Stretáva sa s ich rôznymi povahami, ich spôsobmi starostlivosti či prístupom, ktorým sa musí chtiac či nechtiac prispôsobiť. V jeho pokročilom veku a, takpovediac, na sklonku života, je vystavený vysokému stresu, hoci tú starostlivosť s vďakou prijíma (aj keď sa to niekedy nemusí zdať).
Na druhej strane, opatrovateľky sú vystavované stresu permanentne. Či už ide o zodpovednosť o daného klienta a či práve kvôli samotnému správaniu sa starých ľudí voči nim samotným. Treba uznať, že niektorí starí ľudia majú svoje maniere, od ktorých len tak nepustia. No potom tu zohrávajú úlohu aj starecké choroby, na ktoré treba brať ohľad.
Ako to teda vlastne je? Čo si treba uvedomiť a čo obnáša žitie so starými a chorými ľuďmi?
- Stali sa inými, ako boli predtým. Už nie sú mladí, silní a vytrvalí. Samých seba vnímajú zmenených; slabších, pomalších, náchylnejších na choroby. Vedia a sú si vedomí toho, že niekedy sme ich videli a vnímali inak, vedia, že už takí nikdy nebudú, a to v nich môže vyvolávať sklamanie, bolesť, hnev na samého seba.
- Ťažko prijímajú pomoc. Často sa nevedia zmieriť s tým, že ju naozaj potrebujú, a preto ju patrične prijímať ani nevedia. Celý život človek hľadá a túži po samostatnosti, slobode, avšak po šesťdesiatke sa človek musí opäť pomaly učiť a zvykať si, že jeho samostatnosť stráca na hodnote, znižuje sa a už nikdy nebude ako predtým. To niektorých starších jedincov môže veľmi zabolieť.
- Musíš žiť aj ich minulosťou. Starí ľudia žijú zo spomienok, pocitov a určitých svojich názorov. Ich potreby z minulosti stále trvajú a o to väčšiu váhu majú v ich rokoch v prítomnosti. Potrebujú stále niečo robiť, túžia po láske, radosti, uznaní. V tomto veku aspoň za ich odvahu, trpezlivosť či humor.
- Duševný a telesný stav človeka sa stále mení. Niektorí si udržia mentálnu sviežosť až do vysokého veku, iní ju stratia dávno predtým než zostarnú. S postupujúcim vekom klesá energia a vitalita – každá činnosť trvá človeku dlhšie, avšak je dôkladnejšia; nastávajú zmeny alebo poruchy pamäti – znižuje sa vnímavosť, predstavivosť, zapamätateľnosť, no intelektuálna úroveň starých zdravých jedincov nie je výrazne narušená; nastávajú zmeny v citovej oblasti – citová labilita súvisí s momentálnym fyzickým stavom, alebo s podnetom z minulosti, napr. silná emotívna spomienka. To všetko môže negatívne pôsobiť a vyvolať depresie, úzkosť. Niekedy ich introvertnosť môže prerásť do samotárstva, čo sa prejavuje uzatváraním sa do vlastného sveta, boja sa, že ich oklamú, sú podozrievaví, vzťahovační, neznášanliví. S nedôverou ku všetkému novému sa stretávame u nich veľmi často. Preto je potrebné brať to na vedomie a empaticky súcitiť so starším klientom, aj keď je to niekedy na nevydržanie. Treba si však napriek všetkému zachovať úctu a rešpekt, lebo ktovie akí budeme my?
- Nepreháňať to s prílišnou starostlivosťou či úzkostlivosťou. Vždy pomáhaj len toľko, koľko je nutné a potrebné, nechaj toľko samostatnosti, koľko je možné!
- Je nutné pripraviť sa aj na rozlúčku, vysporiadať sa s jeho umieraním, smrťou. Je to prirodzený kolobeh života, všetkých nás to skôr či neskôr čaká.
- Aj v takýchto situáciách sa dá zažiť mnoho pekného a dobrého, pocítiť radosť, vďačnosť, spoznať nových ľudí, nadobudnúť nové skúsenosti a zážitky.
Staranie sa o starých a chorých ľudí si vyžaduje veľa fyzických, ale aj psychických síl. Ak však prijmeme to, že títo ľudia sú pre nás požehnaním a my sme požehnaním pre nich, malo by to zmeniť celé naše vnímanie a správanie. Spríjemnime im poslednú etapu života a snažme sa robiť všetko pre to, aby boli spokojní. Veď aj my sa jedného dňa ocitneme na ich mieste a budeme vyžadovať presne to isté.
