Blog

Drahé opatrovateľky, tentoraz som sa rozhodla zapojiť do svojho článku aj VÁS! Pretože vy ste to gro, ten základ toho všetkého. Bez vás by opatrovateľstvo, ako povolanie, nebolo existovalo. Práve preto ma zaujímal váš názor, vaše vyjadrenie, skúsenosti, ťažkosti, ale aj radosti spojené s týmto namáhavým, no prepotrebným povolaním. Pýtala som sa, aké je to vlastne BYŤ opatrovateľkou, ako vás vníma rodina či okolie, čo to pre vás znamená, čo vám to dalo, alebo aj ako sú na tom šoféri. Nasledujúce dobrovoľné odpovede mi poskytli rôzne nestranné opatrovateľky zo sociálnych sietí vo forme voľnej diskusie, nepracujúce pre L-WORK & EPS. A ako to vlastne dopadlo? Poďme sa na to pozrieť. 🙂

V mene každej jednej opatrovateľky si dovolím povedať, že sa každá minimálne raz stretla s pohŕdaním či negatívnou reakciou od okolia práve preto, že sa rozhodla byť opatrovateľkou v zahraničí. Či už dobrovoľne a či preto, že jednoducho nemala iné východisko, je to individuálne. Určite mi však dáte za pravdu, milé opatrovateľky, že hlavným dôvodom boli financie, a niet sa čomu čudovať. Na Slovensku táto, v konečnom dôsledku, šľachetná práca stále nie je dostatočne oceňovaná a cenená ako finančne, tak i morálne.

Sama som sa stretla a aj sa stále stretávam s tak nesmierne diametrálne odlišnými názormi či postojmi od rôznych nezainteresovaných ľudí až po samotné opatrovateľky.
Niektoré opatrovateľky samotná rodina zatracuje, hanbia sa, že ich manželka či dcéra musí robiť tak podradnú prácu.
Mnohí sa stále nazdávajú, že ide len o tzv. „utieranie zadkov“. No skutočnosť je taká, že táto činnosť je niekedy to posledné, čo má opatrovateľka v náplni práce. Môžete sa brániť tým, aby si to jednoducho vyskúšal sám a k tomu pridal, okrem osobnej hygieny, aj post kuchárky, zdravotnej sestry, šoférky, spoločníčky, a pod.
Niektoré opatrovateľky majú dokonca vážené tituly, nie je nevídané, že sa opatrovateľkami stávajú aj inžinierky či profesorky. A vadí? Nevadí. Nie je to nič zahanbujúce.
Väčšina to robí pre peniaze, no existujú prípady, ktoré to robia s nadšením, elánom a do zahraničia, hoci s ťažkou fyzickou drinou, si idú psychicky odpočinúť, lebo práve doma majú dusnú atmosféru.

Čo opatrovateľka, to iný zaujímavý príbeh.

Práve to všetko ma podnietilo k tomu, aby som sa práve VÁS – OPATROVATELIEK pýtala, hľadala a skúmala odpovede, dozvedela sa vaše príbehy, potešila sa, ale aj zosmutnela… ale o tom to všetko je. 🙂 Poďme sa pozrieť na niektoré z nich!

pani Marika: „Kto berie toto nádherné povolanie ako prácu a ide do zahraničia len kvôli lepšiemu zárobku, nebude nikdy spokojný, aj keby zarobil neviem koľko. Vážte si žienky, že môžete slúžiť starým chorým ľuďom.“

 

pani Viera: „Myslím, že by som si túto prácu viac vážila, ak by som mohla opatrovať našich starých ľudí na Slovensku. Aj naši dôchodcovia celý život ťažko pracovali a teraz živoria z dôchodkov, ktoré sú na smiech… Každá jedna tu odchádzame kvôli zárobku. Ak vy nie, robte toto krásne povolanie a opatrujte starých ľudí doma za 290€.“

 

pani Ingrid: „Ak chceš slúžiť starým ľuďom, tak to rob doma, na Slovensku. Či naši starí ľudia si to nezaslúžia? Každá jedna z nás ide do AT či DE predovšetkým kvôli zarábaniu peňazí. Ak to chcem robiť zadarmo alebo za minimálnu mzdu, tak ostaneme to robiť doma. Takže nalejme si čistého vína a určite nikto netúži slúžiť. Pomôcť, postarať sa, pohladiť, spríjemniť starobu, to áno… no slúžiť určite nie.“

 

pani Alena: „Ono je to veľmi individuálne. Každý prípad je iný. Ja asi patrím k menšine, keď poviem, že som si túto prácu vybrala dobrovoľne, ale už vo veku, kedy boli moji synovia dospelí a manžel mi je veľkou oporou. Mala som to šťastie, že som nemusela odchádzať od malých detí. To by mi srdce pukalo. Keby boli takéto možnosti u nás na SK, tak pre mňa by to bola práca snov. Zatiaľ som neoľutovala, že som sa na túto cestu dala.“

 

pani Marta: „Pre mňa to bola asi jediná možnosť zarobenia peňazí, pretože na SK som mala zamestnanie, ale som sa zdrela a za almužnu. Čakala som, kým deti budú samostatné, ale to som urobila chybu, lebo tu si veľa žien prilepší prídavkami. Práca opatrovateľky ma celkom napĺňa a baví, ale veľmi záleží od rodiny, prostredia, zariadenia v rodine a mnoho iných vecí, ani by ste neverili, aké všelijaké rodiny sú. Dalo by sa o tom veľa napísať.“

 

pani Anežka: „To by som sa nedopísala… Ale tak viac menej, rakúske rodiny a ostatní, ktorí sa nejakým spôsobom stretli s cudzinkou, ktorá opatruje starého či chorého člena rodiny, suseda a pod., berú ako nutné zlo. Cudzia žena 24 hodín v domácnosti, bez ktorej sa ale nezaobídu. Hoci to nemyslia zle, správajú sa poväčšinou slušne, alebo sa snažia vychádzať, ale predsa je to len niekto cudzí v dome, ktorého treba živiť. Nedajbože, ak má opatrovateľka rodinu a poberá prídavky. To plačú nad systémom, koľko peňazí im cudzinky z kasy vynesú.“

 

pani Oľga: „Kto chce robiť túto prácu len pre zárobok, nech uteká kadeľahšie, zničí sa, lebo nikdy nenájde uspokojenie. Nebude vidieť pozitíva, ale bude len hľadať negatíva. A kto chce byť užitočným pre druhých, ten sa v tejto práci, profesii či ako to nazvať, nájde. Moja práca je moje hobby.“

 

pani Anežka (reakcia na pani Oľgu): „Olinka, je to pravda, avšak niekedy slúžiš tým ľuďom, každé zlepšenie stavu pacienta ťa poteší, túžiš dokázať viac a viac a nachádzaš nové veci, ktoré sa dajú urobiť ešte lepšie, je to fakt radosť z práce. Len sú veci, ktoré ti tu prácu neskutočne znechutia.“

 

pani Galina: „Je to slobodná voľba každej jednej. Nikto tu nie je na nútených prácach. A teraz otázka: máš na to, alebo nemáš? Môj osobný názor je, že kto má k tomu vzťah, tak sa nesťažuje na každú blbosť. A kto nemá, ten odtrpí 14 dní a víri po internete nadávky, podlosti, naschvály, nič pekné. A rodina? To si už musí každý sám zariadiť.“

 

pani Anna: „Je väčšina takých, čo to robia len pre peniaze, nedajú do tejto práce ani kúsok srdca a to je, myslím si, asi veľmi zlé.“

 

pani Lucia: „Pre ľudí sme nikým a pre jedného človeka sme všetkým. Bez ohľadu na jeho charakter, majetok, či diagnózy. Sú pacienti, ktorí sú si toho vedomí a prijímajú nás a sú pacienti, ktorí nás trpia, a sú pacienti, ktorí nás odmietajú zo strachu nás potrebovať. Naše vnútorné hodnotenie sa rovná naša osobnosť, plus vplyvy manželov, priateľov, milencov, deti a rodičov, teda súkromného života, plus starčekovia v Rakúsku a ostatných nemecky hovoriacich rodinách, mínus strachy a obavy. Naša hodnota sa bez ohľadu na to, ako sa cítime, už nikdy nerovná nule.“

 

pani Mariana: „Ja som k tejto práci takisto prišla kvôli peniazom, to som ani netušila, ako ma táto práca začne napĺňať. Mám to šťastie, že som mala iba milé rodiny. Za 8 rokov som ich aj so záskokmi spoznala 9. S niektorými sa dokonca dodnes stretávam. Som rada, že môžem tým starčekom pomôcť, ale ako sa tu písalo vyššie, ak by bola táto práca čo len trochu lepšie na SK ohodnotená, samozrejme, by som zostala doma.“

 

pani Jana: „Mám len dobré skúsenosti a spoznala som veľa fantastických ľudí. Doteraz žiadne negatíva.“

 

pani Marta: „Ja som mala len a len strašné a zlé skúsenosti, až natoľko, že som s opatrovaním nadobro pred rokom skončila.“

 

pani Paula: „Opatrovať som začala na SK pred 10r. Mala aj mám svoju robotu rada, ináč sa to nedá, odrazí sa to na výsledku tvojej práce. Nechala som to, lebo tá práca nebola vôbec zaplatená, prístup nadriadených, technika, aby sa vám ľahšie pracovalo a nebolo to už ono ako na začiatku. A tak som sa dostala do AT. Začiatok bol ťažký, nakoľko manžel bol proti, a to strašne!! K tomu som dostala jednu 92 ročnú „šéfku“, po prvom turnuse mi povedal manžel „ako si zostarla“ a vtedy to prišlo, ísť znovu, alebo nie?! Manžel ma prosil, aby som ostala, ale mám 2 deti, ktorým chcem to najlepšie a to, pravdupovediac, zo slovenskej výplaty nejde. Tak som pokračovala. Starká zo začiatku, keď ešte ani ten jazyk som tak neovládala, dávala najavo, že ona je doma, no ale ani ja som sa nedala, slovník a ideme prekladať!!! Potom sa tak pomaly upokojila a videla, že so mnou nemôže zametať ako s handrou. Trvalo to jeden rok. A ten rok bol pre mňa kritický aj doma, buď sa náš vzťah s manželom upevní, alebo sa rozpadne. Sme spolu!!! Po roku som dostala novú rodinu a takú prajem každej. V tej rodine som pocítila, že naozaj potrebujú moju pomoc a cenia si to. A to nie finančne, ale ľudským prístupom. Cestovala som tam s kľudným pocitom, že ma tam čakajú. Prístup rodiny – klobúk dole! Dcéra, keď prekročila prah, ma objala stále, hoci tam prišla každý deň. Vypočula ma, pomohla, keď som niečomu nerozumela, jedla s nami, jednoducho nedávala najavo, že som opatrovateľka. A tá moja tretia rodina naozaj je tiež dobrá, ale moje miesto nie je pri ich stole!! Sú milí, aj starký, ale viem, kde je moje miesto. Takže to záleží v akej ste rodine!!! A po tých skúsenostiach, ako seba vnímam? Že dosť som si vytrpela, dosť som toho prešla a že som silná a nevzdám sa, keď na mňa niekto zazerá, že som opatrovateľka!! Rodina sa s tým zrovnala, nie až tak manžel, ale vie, že aj tak to nenechám, pokiaľ mi zdravie slúži. Je to zodpovedná robota, lebo my, opatrovateľky zodpovedáme za zdravie našich klientov!!“

 

pani Dana: „Pre mňa robiť opatrovateľku znamená možnosť prežitia, lebo keby som ostala na SK, tak hoci som mala lukratívne miesto, bolo veľmi zle platené. Keby sme tu doma mali platy ako v zahraničí, tak nikdy neodídem. Žiaľ, peniaze v rozpočte chýbali a ja už nemám 25 rokov. Stratila som dosť známych, lebo chodím len utierať zadky do Rakúska. Len zopár známych, ktorí poznajú problematiku tejto práce, nemajú problém túto otrockú prácu si aj vážiť. O šoféroch sa neviem vyjadriť, jazdím stále s jedným a ten prácu šoféra robí preto, lebo musí. Ale je frustrovaný. Sedieť 24 hodín za volantom a byť stále v strehu, je pre mňa nepochopiteľná vec. Na opatrovateľky pozerá ako na jednoduché ženy, lebo mnohé sa takto správajú. A na záver: je to otrocká, nezaplatená práca. Už len byť napr. 2 týždne po 24 hodín v práci, v cudzom prostredí s cudzími ľuďmi, starými ľuďmi, ktorým mnohokrát ani nie je rozumieť (pre chorobu), prispôsobovať sa a byť stále tá, ktorá nič nevie a je tu fakt len na utieranie zadkov, je veľmi frustrujúce.“

 

pani Veronika: „Tak ja by som vám napísala taký svoj názor. Nechodím do zahraničia, ale opatrujem svojho rodinného príslušníka. Moja dcéra je opatrovateľka v zahraničí. Myslím si, že väčšina opatrovateliek túto prácu robí pre lepší zárobok. Chcú aj žiť, nielen existovať. Bohužiaľ, je to tak. Len veľmi málo percent OP to robí preto, lebo tá práca ich napĺňa a je to pre nich poslanie. Tie potom opatrujú radšej doma na Slovensku. Poznám také a som im vďačná. Rodinná situácia u nás bola taká, že dcéra sa musela osamostatniť veľmi mladá. Tak išla opatrovať do zahraničia, samozrejme, kvôli lepšiemu zárobku. Naša rodina jej drží palce, lebo nie je to žiadna sranda byť v cudzej rodine a ešte robiť takú náročnú prácu. Možno zlí susedia majú taký názor, že aj u nás sú starí, ktorých nemá kto opatrovať. Je to smutné, ale je to tak. Mladí chcú prežiť, chcú bývať, chcú mať rodinu. Šoféri? Majú obdiv. A hlavne majú prácu :). Momentálne už mi nič nenapadá. Ale jednoznačne práca opatrovateľky je obdivuhodná. A ktoré opatrujú v zahraničí, tak aj pre ich odvahu a statočnosť.“

 

pani Jarmila: „Prácu opatrovateľky robím preto, lebo je to moje poslanie, aspoň tak mi vravia, vždy som mala vraj k starším ľuďom blízko rada sa s nimi rozprávam aj počúvam. Po smrti mojich rodičov a po skončení posledného dieťaťa som sa rozhodla urobiť si kurz OP a potom to už išlo. Prácu OP robím 2 roky. Rok aj 8 mesiacov som bola pri dedkovi a babke, ktorých som si veľmi obľúbila, dedko zomrel a babka už bola tiež ležiaca pre zdrav. problémy s chrbticou, som vymenila rodinu a tu som 2. turnus. Po prvom turnuse mi vraveli, aby som nešla domov. I keď moja nemčina nie je bohviečo, lebo v prvej rodine nerozprávali a bola som na samote, dúfam, že tu sa to zlepší, rozprávajú so mnou veľa a pomáhajú mi. Som rada, že robím túto prácu, že môžem pomáhať druhým. A moja rodina, mám 4 dcéry, 2 ešte študujú na vysokých školách, jedna je vydatá a má 3 detičky a štvrtá už 1 rok robí po skončení vysokej školy a všetci ma podporujú i keď im chýbam. No nie je dňa, aby sme si nenapísali alebo nezatelefonovali. Moja práca je mojím poslaním. A nakoniec napíšem jeden výrok, ktorý som si zapamätala ako dieťa a riadim sa ním celý život: Pred šedivou hlavou vstaň, cti si staršiu osobu a boj sa svojho Boha.“

 

A čo dodať na záver? Priznám sa, išla som do toho s malou dušičkou, lebo som si myslela, že až priveľmi zasiahnem do súkromia, o ktorom mnoho ľudí nerado rozpráva, či už je rodinné, alebo pracovné. Chápala som to. Avšak opak sa stal pravdou! Na moje prekvapenie sa rozvírila búrlivá diskusia, jeden názor sa doslova pretekal s druhým a sama som nestíhala reagovať. Týmto sa chcem skutočne srdečne POĎAKOVAŤ všetkým, úplne všetkým žienkam, ktoré sa nebáli prejaviť svoj názor, nech už bol akýkoľvek. V každom prípade bol správny! Veľmi ste mi pomohli a bez vás by tento článok nikdy nevznikol. Jediné čo ma mrzí je, že sa nedali zverejniť všetky reakcie, pretože ich bolo skutočne veľmi, veľmi veľa.

Ak však chceš aj TY SAMA prispieť a podeliť sa verejne o vlastný názor, zážitok, skúsenosť alebo o čokoľvek, zanechaj komentár pod článkom. Aj ty si súčasťou opatrovateľskej rodiny! 🙂