ROZHOVOR: AKO SOM ZACHRÁNILA ŽIVOT KLIENTA

Byť opatrovateľkou nie je vôbec ľahké. Vyžaduje si to mnoho zriekania, veľkú dávku trpezlivosti, odvahy, fyzickú aj psychickú vyrovnanosť a čo je najhoršie, odchod od rodiny. Ako to všetko zvládnuť, keď opatrovateľka dostane veľmi vážne psychicky chorého klienta, ktorý sa niekoľkokrát pokúšal spáchať samovraždu?

Tento článok bude iný. Bude to spoveď, veľmi silný, inšpirujúci, motivujúci a hlavne skutočný príbeh bývalej opatrovateľky Karolíny, ktorá si musela prejsť psychickým peklom, aby sa mohla dostať do pomyselného raja.

Kto je Karolína?

Bývalá opatrovateľka v zahraničí, v súčasnosti agentka L-Worku sprostredkujúca opatrovateľky do rodín, kontaktná osoba, na ktorú sa možno obrátiť so všetkými problémami, ktoré sa v danej rodine vyskytnú. Vďaka opatrovateľstvu sa vie presne vcítiť do kože opatrovateliek, pretože si tým sama prešla. Presne vie, čo opatrovateľky prežívajú, vníma ich hlavne z tej ľudskej stránky, že sú to žijúce osoby, ktoré majú srdce, všetko cítia a prežívajú.

Pre mňa je Karolína jedna úžasná, silná, pokorná žena, krásna nielen zvonka, ale aj zvnútra, ktorá si musela prejsť tými najťažšími obdobiami, minimálne v opatrovateľskom svete. Je to ohromná bojovníčka, anjel strážny a ja som veľmi vďačná za to, že som sa práve ja mohla podieľať na vzniku tohto článku. Je to veľmi silný, citlivý a emotívny príbeh, ktorý môže byť pre každého z nás veľmi poučný a inšpiratívny. Veď posúďte sami. 😉

Karolína, ako si sa dostala k pani Gabriele a aký mala zdravotný problém?

K pani Gabi do Viedne som sa dostala cez jednu známu. V r. 2013 mala 49 rokov, v podstate mladá žena. Mala však bipolárnu depresiu, je to ten najťažší stupeň depresie. Už ako mladé dievča mala depresie, ale nie také ťažké. Ako sa však po 8 rokoch rozišla s priateľom, dostala sa na úplné dno.

Predtým, ako si sa k nej dostala, sa však niečo stalo.

Áno, snažila sa spáchať samovraždu a vyskočila z okna 4. poschodia. Predtým však ešte zavolala svojej mame, že na čo sa chystá, rozlúčila sa s ňou. Jej mama ešte stihla zavolať záchranku a Gabi ju aj spolu s políciou pustila dovnútra. Sedeli v obývačke no vyhovorila sa, že jej treba na záchod. Lenže išla do spálne a vyskočila z okna. Hneď, ako to polícia so záchrankou zistili, boli okamžite na mieste a kvôli tomu prežila. Mala zlomených asi 12 kostí a asi 7x ju operovali. Ochrnula od kolien dole, ocitla sa na vozíčku.

Potom si prišla rovno do rozbúrených vôd, aké to bolo?

Prišla som najprv na 2 týždne, keď ju pustili z nemocnice. Počas tohto obdobia bola na tom ešte veľmi, veľmi zle. Vôbec s nikým nechcela rozprávať, so mnou, s rodinou, s nikým, len sedela a rozmýšľala. Nechcela ani televízor, hudbu, knihy, nechcela ísť von, nemala chuť do jedla, bola len na tabletkách. Pre mňa to bola veľká psychická záťaž, každý deň som plakala. Bola som s ňou zavretá 24h vkuse a byť s takým človekom, ktorý nechce komunikovať, bolo veľmi ťažké. Po 2 týždňoch išla na liečenie.

Ako si to tam s ňou prežívala, keď nemala záujem, čo si robila?

Skúšala som jej stále rozprávať nejaké zážitky, príbehy, vždy som s ňou išla s vozíčkom na prechádzku, aj keď nechcela. Vždy som jej hovorila ako pekne svieti slnko, ako vtáčiky spievajú, nech sa pozerá na svet aj z tej druhej strany. Išli sme na omšu do kostola, začali sme chodiť do takej skupiny, kde čítali Bibliu a na každý deň som niečo naplánovala, aby sme jednoducho išli vonku. Potom odišla na liečenie a v auguste som sa ku nej vrátila. Chodili sme na terapie ku psychologičke 2x do týždňa na hodinku, no bola na tom stále veľmi, veľmi zle. Už za ňou prišli aj priateľky a rozprávali sa s ňou, aj tí veriaci chodili ku nám 2x do týždňa čítať tú Bibliu, no išlo to všetko veľmi pomaličky. Neskôr už aj sama zavolala kamarátke, každú nedeľu sme chodili k jej rodičom na vidiek, už začala viac komunikovať. Ona však brala veľmi veľa tabletiek na upokojenie, a tým pádom bola aj taká otupená. Brala aj veľmi silné tabletky na spanie. Vo všeobecnosti bola veľmi tichá, uzavretá do seba.

Bola to z jej strany len jediná snaha spáchať samovraždu?

Nie. Pokúšala sa to urobiť už aj pri mne. Druhýkrát chcela vyskočiť z okna, ale ešte nemala toľko síl, aby sa z vozíka podvihla a prevrátila sa z neho. Akurát v tom momente som prišla do spálne a stiahla ju zase späť. Hneď na to sme na okná namontovali zábranu na kľúčik. No o niekoľko dní na to som si nevšimla, že ona neberie tabletky na upokojenie a na spanie. Ona si ich brala sama, pretože jej rodičia mi povedali, že toto zvláda aj sama. Lenže ona ich nebrala, ale si ich pekne pozbierala dokopy a jednu noc v októbri chcela spáchať samovraždu už po tretíkrát. Boli asi 3 hodiny v noci a ešte som nespala. Počula som, že s niečím šuští (nakoniec to boli tabletky, ktoré pučila von z obalu) a že ide s vozíčkom do kuchyne pre vodu. Odniesla ju do spálne a počula som, že pije. Potom zrazu prišlo veľké chrápanie. Vyšla som z izby pozrieť sa čo robí. Predávkovala sa, chcela sa otráviť. Triasla som sa, stála som nad ňou a rozmýšľala, že to už je tretí pokus, kedy chcela odísť z tohto sveta, že sa tu necíti dobre a nechce tu byť, že je to jej želanie odísť. Rozmýšľala som, či ju už nechať odísť, alebo zase pomôcť.

Ako si sa nakoniec rozhodla?

Nedokázala som to, volala som záchranku. S lekárom sme to spočítali a bolo to 250 kusov silných tabletiek na spánok. Aj pre slona by to už bolo veľa. Išla už na 100% a keby som si ju nevšimla, tak by do pol hodiny zomrela. Zobrali ju na výplach žalúdka, takže zase prežila. Celú noc som nespala kvôli tomu čo zase spáchala, tak ma jej rodičia zobrali k sebe, kým ona zase bola týždeň v nemocnici. Po dvoch týždňoch sme sa pri nej s kolegyňou striedali, ale vždy to urobila len pri mne. Keď ju pustili, prišla som k nej, sedeli sme na terase a opýtala som sa jej či som urobila dobre, že som ju nenechala odísť a dala jej ešte jednu šancu na život. Chcela som vedieť ako to ona berie. Vtedy mi povedala, že ona žije rada a že som urobila veľmi dobre, že som jej dala ešte jednu šancu. Stále som s ňou veľmi veľa rozprávala a hovorila jej, že máš tu zdravých rodičov, už majú 80 rokov, niektorí ľudia sú smrteľne chorí a bojujú o život, chcú žiť a ty si bola v podstate zdravá, mala si všetko a chcela si odísť. Potom ešte silnejšie začala veriť v Boha, začali sme chodiť do kostola na stretávky.

Okrem zlých zážitkov si s ňou mala určite aj veľa pozitívnych. Ktoré boli tie najviac motivujúce?

1x po nehode sme ju zobrali do hôr do výšky 1500m, prišla s barlami na skaly a aj pre ňu to bol taký pocit, že napriek všetkému zvládla dostať sa tam, lebo ona aj predtým chodila na túry, tak sme to 1x zvládli spolu. Potom som s ňou išla k moru do Chorvátska, lebo ona veľmi rada chodila na dovolenky. Ani si nevedela predstaviť, keďže bola na vozíku a niekedy používala barly, ako to zvládneme my dve samé. Nevedela, ako vojde do mora, tak som jej ukázala, že vojde do mora po zadku a aj zase von. Ja som ale pri mori ochorela, mala som 40°C horúčky a ešte ona mňa musela opatrovať, lebo som 4 dni ležala na izbe. Vtedy bola sama za seba zodpovedná, tak išla na pláž a zase hore, sama. Už sama na to prišla ako a zvládla to. Alebo ďalší príklad, jej otec má plachetnicu na jazere a tiež sa bála, že ako tam stúpi, ako ju tam dáme. Ale hovorila som jej, že ty sa neboj, všetko vyriešime a ty sa tam dostaneš. A aj sa dostala, aj do jazera sa išla kúpať. Naučila som ju zase bicyklovať. A dokonca vo Viedni a s tými jej nohami. Barly sme namontovali na bicykel, nohy sme pripútali na pedále a niekedy sme zvládli 5 až 6km za deň. Najťažšie boli prvé kroky ako ju k tomu priviesť, lebo nechcela. No ja som to nedopustila, hovorila som jej, nie že nechceš, ale prídeš! Ja som bola na ňu aj trošku prísnejšia, že to zvládneme a budeme bojovať. Tak sme bojovali každý jeden deň. Človek keď chce, tak ja som úplne presvedčená, že sa to dá. Ak máme cieľ, tak to aj zvládneme.

Ako to S Gabrielou nakoniec celé dopadlo?

Bola som pri nej do r. 2015 a odvtedy som s ňou stále v týždennom kontakte. S kolegyňou sme ju dali tak dokopy, že keď sme odchádzali, už chodila po byte bez barlí. Teraz je úplne samostatná, kúpili jej elektrický bicykel a vozíček už absolútne nepoužíva. Už sama chodí na pláž, na kúpalisko, s kamarátkami chodí na dovolenky 3 a 4-krát do roka. Stále chodí do kostola, číta Bibliu, vravela, že Boh jej dal dvoch anjelikov, mňa a druhú opatrovateľku. Aj napriek tomu, že jej rodina je bohatá, dali jej úplne všetko, o nič nemusela bojovať, bola aj je veľmi skromná. Vždy robila sociálnu prácu, teraz pomáha ľuďom v núdzi a paradoxne napriek tomu nevedela pomôcť sama sebe. Aj tá psychologička, ku ktorej sme chodili, si ju obľúbila a ona sama bola po rozvode na dne, upadla do depresie, tiež sa chcela zabiť a ako to už býva, teraz jej pomáha Gabi, ktorej sa depresia odvtedy nevrátila. Teraz žije ešte šťastnejší život než predtým, váži si svoj život oveľa viac.

Čo by si chcela povedať na záver?

Prvý polrok bol ťažký, ale zvládli sme to. Chcela som jej pomôcť, lebo som cítila, že je veľmi dobrý človek. Moja duša nedopustila, aby som jej nepomohla. Bolo to pre mňa ťažké, pretože som doma nechala 4r. syna, ktorý potreboval mamku, ale aj ja som súrne potrebovala peniaze. Teraz však neľutujem. Bola to životná lekcia, na ktorú nikdy nezabudnem. Gabi je veľmi milá, zlatá pani, mám ju veľmi rada. Do dnešného dňa mi je vďačná, že som pri nej ostala v jej najťažších chvíľach, aj keď pre mňa samú to bolo ťažké. Teraz už patrím do ich rodiny a vždy, keď oslavujú nejaké narodeniny, vždy som pozvaná. Ona už takisto bola pri mne na Slovensku aj v Maďarsku. A na záver by som ešte chcela dodať, že ak niekto trpí depresiou a nestojí pri ňom rodina a priatelia, nedostane terapiu s tabletkami, tak to sám nikdy nezvládne. Pre mňa to bol tzv. happyend, šťastný koniec, že som zachránila človeka, ktorý bol tak na dne a predsa sa vyliečil. Teraz si pomáhame navzájom a stále mi dáva silu. Život je niekedy krutý, ale aj pekný, oplatí sa bojovať.

Verím a som o tom úplne presvedčená, že tak, ako som písala na začiatku, bol tento príbeh veľmi motivujúci, inšpirujúci a obdivuhodný. Bodaj by bolo takýchto opatrovateliek ako je Karolína viac, hneď by bol svet krajší. Vždy sa máme čo učiť, vždy sa máme kam posúvať, vždy môžeme byť lepším človekom.